jac08h

Home | Programming | Books | Blog @ Substack | Connect With Me

Stendhal - Červený a čierny

“Aká to bude hanba, ak ma odbije! Výčitky by mi otrávili celý život,” vravel si; “nikdy mi už nenapíše. Bohvie, kedy sa vrátim do tohto kraja!” Od tej chvíle vytratlio sa Julienovi rýchlo zo srdca všetko, čo v ňom bolo vznešené. Sedel vedľa ženy, ktorú zbožňoval, takmer ju držal v náručí, v izbe, kde bol kedysi taký šťastný, v hlbokej tme, a veľmi jasne rozoznával, že už chvíľu plače, cítil podľa vlnenia jej pŕs, že vzlyká, a nanešťastie sa razom stal chladným politikom, takmer takým vypočítavým a chladným, ako keď na seminárnom dvore bol predmetom zlomyseľného žartu niektorého spolužiaka, silnejšieho, než bol sám. Julien preťahoval rozprávanie, hovoril o nešťastnom živote, akým žil po odchode z Vèrrieres. “Teda predsa,” vravel si pani de Rênal, “aj po roku odlúčenia spomínal si stále na šťastné dni vo Vergy, takmer bez dôkazov, že som naňho myselela, a ja som naňho zabúdala.” Začala vzlykať hlasnejšie. Julien videl, že jeho reči majú úspech. Pochopil, že musí urobiť posledný poikus: prešiel na list, ktorý bol dostal z Paríža.

2021