Stendhal - Červený a čierny
“Aká to bude hanba, ak ma odbije! Výčitky by mi otrávili celý život,” vravel si; “nikdy mi už nenapíše. Bohvie, kedy sa vrátim do tohto kraja!” Od tej chvíle vytratlio sa Julienovi rýchlo zo srdca všetko, čo v ňom bolo vznešené. Sedel vedľa ženy, ktorú zbožňoval, takmer ju držal v náručí, v izbe, kde bol kedysi taký šťastný, v hlbokej tme, a veľmi jasne rozoznával, že už chvíľu plače, cítil podľa vlnenia jej pŕs, že vzlyká, a nanešťastie sa razom stal chladným politikom, takmer takým vypočítavým a chladným, ako keď na seminárnom dvore bol predmetom zlomyseľného žartu niektorého spolužiaka, silnejšieho, než bol sám. Julien preťahoval rozprávanie, hovoril o nešťastnom živote, akým žil po odchode z Vèrrieres. “Teda predsa,” vravel si pani de Rênal, “aj po roku odlúčenia spomínal si stále na šťastné dni vo Vergy, takmer bez dôkazov, že som naňho myselela, a ja som naňho zabúdala.” Začala vzlykať hlasnejšie. Julien videl, že jeho reči majú úspech. Pochopil, že musí urobiť posledný poikus: prešiel na list, ktorý bol dostal z Paríža.
- Bol som sa rozlúčiť s Jeho Eminenciou pánoim biskupom.
- Akože, vy sa už nevrátite do Besanconu? Opustíte nás navždy?
- Áno, - odpovedal Julien rozhodným tónom; - áno, opúšťam kraj, kde na mňa zabudla i tá, ktorú som miloval najväčšmi v živote, odchádzam a nikdy ju už neuvidím. Idem do Paríža…
- Ty ideš do Paríža! - zvolala pani de Rênal. Hlas, takmer pridusený slzami, prezrádzal, ako veľmi je rozrušená. Julien potreboval toto povzbudenie, veď sa chcel pokúsiť o niečo, čo mohlo načisto rozhodnúť proti nemu; a pred jej výkrikom, pretože bola úplná tma, nemohol vidieť, ako zaúčinkovali jeho slová. Neváhal už; strach pred výčitkami ho celkom ovládol; vstal a sucho povedal:
- Áno, milostivá pani, opúšťam vás navždy, buďte šťastná; zbohom. Spravil niekoľko krokov smerom k obloku. Už ho otváral. Pani de Rênal vyskočila a hodila sa mu do náručia. Tak po trojhodinovom rozhovore Julien dosiahol to, čo si tak vášnivo želal v prvých dvoch hodinách. Keby sa boli trochu skôr vrátili k voľakedajším nežnostiam a výčitky svedomia pani de R by boli mimovoľne mizli, bol by býval neskonale šťastný; ale že to bolo vyvolané umele, pociťoval len rozkoš.