Bulgakov - Majster a Margaréta
Kde má vziať doláre, pýtam sa? Je vyhladnutý, vysmädnutý a k tomu tá horúčava. Vzal si, chudák, na ochutnanie pomaranč, ktorý stojí tri kopejky. A títo hneď vyhvizdujú ako Slávici zbojníci, burcujú milíciu a vyrušujú ju z práce. A tento sa môže napchávať? – ukázal na tučniaka vo fialkastom plášti, ktorý sa zatváril vyplašene. – Kto je to? Odkiaľ prišiel a čo tu chce? Bez neho by sme sa celkom dobre zaobišli. Volal ho sem niekto? To sotva, – hulákal na plné hrdlo bývalý regenschori a sarkasticky sa uškŕňal. – Len sa naňho pozrite! Vyobliekaný ako zo škatuľky, napcháva sa lososmi, až je tučný ako sud, vrecká má plné dolárov… a našinec? Človeku je z toho do plaču! – lamentoval ako družba na starosvetskej svadbe. Pavel Josifovič rozhorčene vyskakoval pri tejto nezmyselnej, netaktnej a možno aj politicky chybnej tiráde, ale z výrazu tvárí naokolo sa dalo vyčítať, že sú im Koroviovove táraniny sympatické. A keď si Mosúr utieral oči špinavým vystrapkaným rukávom a zvolal tragickým hlasom: – Ďakujem ti, kamarát, že si sa zastal utláčaného človeka! – stal sa zázrak. Slušný tichý dedko, oblečený chudobne, ale čisto, ktorý si kupoval tri mandľové koláčiky v oddelení cukroviniek, sa zrazu celý premenil. Oči mu bojovne zasvietili, tvár očervenela, šmaril balíček s koláčikmi o zem a zapišťal tenkým detským hláskom: – Má pravdu! Potom schmatol cukrársku tácňu, zmietol z nej zvyšky čokoládovej eiffelovky, zdemolovanej Mosúrovou labou, zamával tácňou nad hlavou, ľavou rukou strhol cudzincovi klobúk, pravou sa zahnal a ovalil cudzinca tácňou po plešine.